Fašiangy 2022 Lietavská Svinná

Časový úsek od Troch kráľov do Popolcovej stredy sa už v stredoveku nazýval FAŠIANGAMI. Na dedinách to boli sviatky jedla a pitia, dni plné spevu a tanca. Ľudia oblečení do rôznych masiek chodili za bujarého spevu a hudby z domu do domu a tam vytancovali všetkých, čo našli. Bolo to očakávané prechodné obdobie medzi zimou a blížiacou sa jarou plnou nového života. Bola to aj doba svadieb na dedinách.

Každá fašiangová maska mala svoj význam, symbolizovala dobro, plodnosť, silu, ale i zlo. Medzi zvieracie masky u nás patril kôň alebo kobyla zvaná "kobolica", ktorá za sebou na reťazi ťahala drevený klát, ďalej ťarbavý medveď a tur – "turvoň" v baranej srsti s nápadnými rohami. Nechýbal ani poľovník, ktorý sa s medveďom pasoval až sa spolu váľali po zemi, kominár, ktorý nosil šťastie po domoch, čert so zvoncami a smrť s kosou, ktorú s vreskotom gazdiné vyháňali z domov a dvorov. V sprievode masiek chodila aj nevesta (v pokročilom stave) so ženíchom, krikľavá cigánka s deckom nechávajúc ho dievkam predo dvermi (a ešte aj kradla sliepky po kurínoch), tučný vypchatý mäsiar s ražňom, na ktorý mu v domoch napichovali kúsky slaniny alebo klobásky z nedávnej zabíjačky. Za vytancovanie a vinš maškary od domácich dostávali aj šišky s lekvárom, štamperlík hriatého či domoviny a aj zopár drobných. Typickou dvojicou vyvolávajúcou u všetkých ľudí veselú náladu a smiech, býval starší muž prezlečený za ženu s košíkom na vajcia a naopak – žena odetá v mužských šatách. Masku si z vlastného materiálu vyrábal doma každý sám. Fašiangy vrcholili symbolickým obradom pochovania basy a to bol koniec muzike. Nastal štyridsaťdňový pôst, v ktorom si mal každý človek nájsť cestu k duchovným hodnotám.

Dnes už je to inak. Moderná doba nám prináša iný pohľad na dávne zvyky. Turvoňov vo fašiangových sprievodoch niekedy nahrádzajú kupované gumené tváre z filmových hororov, ktoré majú evokovať hrôzu, strach a nadradenú silu. Ale aj napriek tomu, patrí veľká vďaka obetavým ľuďom a hlavne členom Dobrovoľného hasičského zboru v Lietavskej Svinnej a v Babkove, ktorí každoročne pri fašiangových obchôdzkach do našich domov vchádzajú ako prví. Treba im vďačiť za to, že zachovávajú tieto tradície hmotnej a duchovnej kultúry prispôsobené modernej dobe, v ktorej práve žijeme a my budeme mať na čo opäť po rokoch spomínať.

Soňa Jamečná